„KRÍŽ JE ŤAŽKÝ, ALE MÁ KRÍDLA“

            Keď mal Manuel Garrido, prezývaný tiež Lolo, dvadsaťdva rokov, začal trpieť silnými bolesťami v nohách, ktoré mu onedlho zabraňovali aj vyjsť hore po schodoch. Lekári na základe vyšetrení stanovili diagnózu – Bechterevova choroba, čo je reumatické ochorenie, ktoré postihuje predovšetkým chrbticu. Choroba je sprevádzaná silnými občasnými bolesťami a rýchlo a nezadržateľne vedie k úplnému stuhnutiu tela.
            Hoci Manuel prijal svoju chorobu ako kríž, slová, ktoré zanechal, svedčia o tom, že to nebolo jednoduché: „Prijať Božiu vôľu...! Hovoríme síce „akceptujem, prijímam“, no robíme to ako niekto, kto vystaví Pánu Bohu bianko šek, ale pritom dúfa, že suma, ktorú Pán od neho bude požadovať, bude čo najnižšia. Prijať je síce pekné slovo, avšak v našej predstave predsa len počítame každú kvapku, ktorú dávame.
            Prijatie je viac ako len jednoduchý súhlas. Znamená, že to, čo nám Pán dá alebo vezme, budeme vnímať ako vlastné dobro. Znamená to úplne a bezpodmienečne dôverovať, že všetko, čo Boh dopúšťa, má svoj hlbší zmysel.“
            Rok na to, ako Lolovi bola diagnostikovaná nevyliečiteľná choroba, naskytla sa mu možnosť ísť do Lúrd. Púť už absolvoval na vozíku a sprevádzala ho jeho sestra, ktorá na túto udalosť spomína takto: „K jaskynke sme prichádzali s veľkou radosťou. Položila som Lolovi na kolená malé zrkadlo, aby mohol vidieť sochu Panny Márie v kamennom výklenku. Sám už totiž nedokázal zdvihnúť hlavu. Keď som mu zrkadlo o chvíľu vzala, bolo mokré od sĺz.“ V Lurdoch Lolo začal lepšie chápať význam utrpenia. Známe sú jeho slová: „Áno, kríž je síce ťažký, ale má krídla.“ Začal vnímať utrpenie ako obetu Bohu s prosbou za spásu iných.
            V civilnom živote bol Lolo novinárom – kým mohol, písal, čítal a neúnavne robil korektúry. Keď už nemohol používať ruky, diktoval texty svojej sestre alebo používal diktafón. Jeho kolegovia si ho veľmi vážili a hovorili o ňom: „Bol žurnalistom od hlavy až po päty.“ Novinárom vštepoval do sŕdc, aby svoju prácu brali ako povolanie: „Žurnalista lepšie ako ktokoľvek iný vie, aké ťažké je slúžiť pravde. Vie, že tlač je zložitým miestom, kde je veľmi ťažké byť kresťanom a kresťanom i ostať.“ Po návrate z Lúrd založil modlitbové spoločenstvo pozostávajúce z chorých, ktoré sa modlilo za katolícku tlač.
            Jeho život sa odohrával v jedinej miestnosti, kde sa oňho starala jeho sestra Lucia. Po štyridsiatke navyše oslepol. Denne sa uňho striedali kňazi pri prinášaní svätého prijímania, až kým diecézny biskup nedal súhlas k tomu, aby sa svätá omša mohla sláviť priamo v jeho byte. Jeden z celebrujúcich kňazov vyznal: „Zdalo sa, že na svätej omši, ktorú som slúžil, boli dva oltáre a dve obete. Kristus bol v chlebe, ktorý som práve premenil. Avšak Ježiš bol aj v tom Manuelovom zúboženom trpiacom tele.“
            Keď zomrel, mal päťdesiatjeden rokov. Krátko pred smrťou sa vyznal: „Je iba jedno slovo, ktoré sa zo mňa úprimne vynára: „Vďaka!“ Môj život sa stal mimoriadnym spôsobom bohatším práve pre utrpenie a lásku, ktoré mi boli darované zhora.“
            V roku 2010 bol Manuel Lozano Garrido (1920-1971) ako vôbec prvý novinár blahorečený.

Toto je jedna z jeho mnohých modlitieb, ktoré pomáhajú trpiacim nachádzať zmysel utrpenia:

            Pane, my chorí prichádzame k tebe. My sme tí „neužitoční“ pre spoločnosť. Všade zavadziame. Nemôžme opustiť svoj dom, aby sme sa vrhli do sveta práce.
            Svoje úbohé úspory míňame na lieky a nespočetné návštevy lekárov.
            Všetci pracujú a my sme nútení ustavične odpočívať, žijeme v pokoji, ktorý je neporovnateľne namáhavejší než všetka práca!
            Nemôžme ísť k telefónu, keď zazvoní, nemôžme otvoriť dvere priateľovi, nemôžme postaviť stoličku, ktorá spadla.
            Mnohým nám nie je dovolené milovať muža alebo ženu. Nemôžme myslieť na vlastný domov, rodinu a hlávky detí môžeme hladiť len prstami ilúzie...
            A predsa na nás čaká neslýchaná úloha: dopomôcť ľuďom k ich záchrane! Daj nám, Pane, spoznať toto poslanie, ktoré nám v zjednotení s tebou bolo zverené. Daj nám spoznať jeho hlboký zmysel!
            Pane, prijmi našu neužitočnosť ako kyticu. Prijmi tieto kvety do svojich prebodnutých, ranami poznačených rúk, aby prispeli k univerzálnemu vykúpeniu.